Dejiny osídlenia tejto oblasti siahajú ďaleko do minulosti. Predpokladáme, že sme bolisúčasťou Veľkomoravskej ríše a počas jej existencie dosiahlo slovanské obyvateľstvo vysokú kultúrnu úroveň.
Toto obdobie je spojené s vyspelou hrnčiarskou, kováčskou a hutníckou produkciou.
Predpokladom existencie osídlenia z tejto doby je nedávny záchranný výskum Archeologického ústavu SAV v Nitre pri výstavbe oporného stožiaru firmou Nevitel Dunajská Streda. Výskum zdokumentoval 4 objekty, prvý a druhý bol datovaný do staršej doby bronzovej a železnej a dva zo včasného stredoveku do začiatku 12. storočia. Prvý objekt bol výrobného charakteru, našli sa zvyšky strusky dýz na spracovanie kovov, spracovával sa pravdepodobne bronz. Druhý bol obytného charakteru, našli sa závažia na tkanie, dokumentujú výrobu tkanív.

vykopávka

Na polohe Bezenica v Zemianskych Sadoch existovala osada v staršej dobe železnej, tu sa nachádza bohaté osídlenie z mladšej doby bronzovej, ktoré pretrváva na tomto mieste niekoľko storočí. Ďalšie 2 objekty sú pece na výrobu keramiky, a sú z obdobia sťahovania národov. Poloha Starohájske v Zemianskych Sadoch zachytáva príchod prvých Slovanov-dokumentujú výrobu keramiky prvými Slovanmi na tomto mieste. Taktiež výskum zistil sídlisko z ranoslovanského obdobia. Záchranný archeologický výskum v Zemianskych Sadoch i napriek malému rozsahu obohatil poznatky o živote v praveku a na prahu stredoveku.

Tieto údaje sú podľa informácií pracovníka AÚ SAV v Nitre p. Mária Bielicha. Z toho usudzujeme aj, že prvá písomná zmienka z r. 1156 nemusí byť totožná s rokom osídlenia. Prvá písomná zmienka o obci KURT sa objavuje v listine z r. 1156, ktorú vydal ostrihomský arcibiskup Martítius za vlády uhorského kráľa Gejzu II, ako obec kráľovských trubačov na Šintavskom hrade.

Začiatkom 10. storočia na juhozápadnom Slovensku významné strategické body obsadzujú jazdecké kmene staromaďarských bojovníkov a postupne západné Slovensko sa začleňuje do Uhorského kráľovstva. Hrad Šintava sa stáva jedným z centier hradných obvodov vo včasnouhorskom štáte. .Hrad sa stal vojensko-politickým, administratívnym a hospodárskym centrom územia, ktoré patrilo pod právomoc župana, sídliaceho na hrade. Prvý a najstarší písomný záznam v Šintave pochádza z roku 1042, keď ju obsadil panovník Henrich III..
Existencia hradu dlhý čas ovplyvňovala život nie len Serede ale aj širšieho územia,
do ktorého je predpoklad že patrili aj Zemianske Sady. Tu niekde treba hľadať aj názov Zemianskych Sadov KURT. Sú dohady, že tak sa mohol volať jeden zo staromaďarských kmeňov strášcov hradu. Starí predkovia práve ďalšie pomenovanie NEME. KURT, o čom svedčí úradná listina z 1352,

Listina

odôvodňovali tým, že v obci bývalo mnoho zemanov a podľa prekladu do slovenčiny mala obec dostať meno Záhrada zemanov.
Od 14. storočia patril hrad okrem kráľa striedavo viacerým majiteľom ako rody Thurzovcov, Rozgony – Rozhanovskí, Pogrányi, Esterházy.
Obec od stredoveku administratívne patrila do Šintavského hradného panstva
do Nitrianskej stolice – župy. V roku 1392 sa však spomína ako obec patriaca ostrihomskej kapitule. Podľa daňového súpisu z roku 1828 a 1869 patrí síce do Nitrianskej župy ale pod Hlohovec. Zemianske Sady bola od stredoveku poddanská dedina ako samosprávna sídlisková jednotka. Reprezentoval ju richtár s prísažnými. Obec sa spravovala podľa zemepánskeho štatútu či urbáru, ktoré vydával zemepán.
V poddanstve najsilnejšou zložkou boli sedliaci (coloni). Užívali a obrábali vydelenú panskú zem celú usadlosť, alebo jej časť, volali ju urbárske diely. Podľa menoslovu obyvateľov ich bolo v Zemianskych Sadoch 24: Ján Suňo, Ján Mednár, Maximus Boleček, Ján Špaček, Juraj Alaxín, Ján Norovský, Maxim Špaček, Ján Klasa, Jakub Moravčík, Juraj Kočenda, Ján Mazník, Juraj Prižko, Štefan Laura, Juraj Masár, Anton Bosniak, Imrich Sivak, Michal Dynam, Maxim Sivak ml., Ján Slovák, Maxim Alaksin, Mikulá. Sivák, Ján Havran, Pavel Blanár, Ján Kopčanyi.
V roku 1828 v daňovom súpise sa ich uvádza už len 14. ďalej to boli hoferi želiari, mohli mať svoj dom a čiastku rolí. Podľa spomínaného súpisu ich bolo 10: Maxim Jakubík, Ján Dioty, Maxim Lodman, Pavel Synak, František Vondena, Ondrej Sutravy, Anton Hudáček, Ján Myjavec, Bartolomej Serva, Juraj Kočír. V roku 1828 ich bolo 14. Podželiari boli tí, ktorí nemali svoj dom ale si prenajímali, bolo ich 9 a to: Jozef Nožko, Ondrej Valentín, Martin Tomančík, Adam Dobotský, Štefan Lanzo, Ján Diošy, Markus Juday, Ján Pintér, Jakub Judai.
Filií boli remeselníci, obchodníci, úradníci a učiteľ – boli štyria: Štefan Lanc, Štefan Valach, Štefan Thurzo, Juraj Sobotovič. Poslednú skupinu vytvárali sluhovia (servi) bolo ich 10 a v roku 1828 deväť: Michal Kočenda, Pavel Macák, Ján Mlynár, Štefan Rebeka, Adam Pivovárčik, Jozef Franta, Ondrej Kolačko, Adam Krajný, Juraj Piščuk, Ján Hudáček.
Mená uvádzam zámerne, aby sme možno našli aj svojich predkov a z menoslovu aj poznaž krásne zvučné slovenské mená. Urbárske povinnosti zaťažovali všetkých poddaných, museli chodiť robiť .na panské..
Cisárovná Mária Terézia vydala jednotný urbár. V urbárskom edikte v r. 1767 zregulovala práva a povinnosti poddaných a zemepánov. Každá obec mala mať svojho richtára, prísa.ných a notára pisára. Richtár bol vyberaný spomedzi najbohatčích gazdov. Povinnosťou richtára bolo udržiavať v obci poriadok, aby ľudia chodili obrábať zemepánske polia, odovzdávali predpísané dávky, aby sa v obci spravodlivo využíval obecný majetok, aby v obci nevypukla nákaza, ničivé požiare a pod. Reprezentoval obec v mierových i vojnových časoch. Mnohokrát riskoval nielen svoje postavenie ale aj život.
Zastupoval obec pred zemepánmi, predstaviteľmi stolice (župy) a úradne aj so správcom farnosti. Richtár obyčajne úradoval vo svojom dome a opatroval obecnú pečať. Podľa pamäti občanov mala obec Zemianske Sady týchto richtárov: Štefan Slamka, Štefan Boleček, Šimon Slamka, Jozef Majka, Martin Kollár, Peter Boleček, Michal Slamka, Jozef Alaxin ako vládny komisár.

Michal Slamka

V intraviláne obce stavali si občania svoje domy a hospodárske staviská, mali tu svoje dvory a humná. Boli to domy z nepálených materiálov (suroviny). Strechy boli pod slamou. Na domy sa dostali domové čísla za cisára Jozefa II. v roku 1786. Obec poznačili časy protitureckých vojen. Podľa rozprávania najväčšie boje s tureckými vojskami boli nad potokom Jarčie, kde vraj padlo až 1 000 vojakov, a preto tu pri vykopávkach sa nachádzali ľudské kosti a lebky, ktoré boli z týchto bojov.
Turci v roku 1530 sa dostali až k Šintavskému hradu, ktorý nedobyli, ale na jeho okolí vyrabovali mnohé dediny. Skoro tri týždne lúpili v priestore medzi Šintavou, Hlohovcom a Piešťanmi. Tisíce ľudí odvliekli do zajatia. Ako zaznačil seredský kronikár Fischer, vracajúci sa Alexej Thurzo našiel pri ceste pred Šintavou stovky zabitých detí a tých niekoľko desiatok, ktoré zostali na žive, odviezol na dvoch vozoch na svoj Šintavský hrad. V 1598 roku bola obec celkom vyplienená. ľudia sem prichádzali, usádzali sa, ale aj odchádzali, utekali. Po skončení stavovských povstaní a nastolení mieru v r. 1715 sa v obci spomína iba 19 domácností. V rokoch 1849-66 bola rozšírená cholera a nepriaznivo ovplyvnila aj obyvateľstvo Zemianskych Sadov. K zníženiu počtu obyvateľstva došlo aj počas prvej svetovej vojny, keď zo Zemianskych Sadov padlo 36 obyvateľov. V roku 1918 obec postihol požiar a zhorelo 10 obytných domov. K rozmachu bytovej kultúry došlo až po prvej svetovej vojne po r. 1919 keď sa do praxe dostala prvá pozemková reforma. Prídelom pôdy boli uspokojení maloroľníci, želiari, bezzemkovia, legionári, vojnoví invalidi a iní. Za prídel pôdy bola určená prídelová cena a vlastník po jej zaplatení získal prídelovú listinu o vlastníctve pôdy. I napriek tomu počas hospodárskej krízy veľa obyvateľov odišlo pracovať do Ameriky a Francúzska.
Občania sa delili nielen podľa sociálneho rozvrstvenia ale aj podľa národnosti a náboženstva. Podľa národnosti tu žili Slováci, Maďari, Židia a Cigáni. O tom, že v obci sídlili zemania dokazujú staré hroby na cintoríne: .Nobilis Dominiella Juliana Hencze Obiit anno aetatis suae 95 . Die 10. Julio Anno Domini 1823., čo v preklade znamená, že tu odpočíva urodzená pani zemianka Juliana Hencze, ktorá zomrela vo veku 95 rokov dňa 10. júla roku Pána 1823. Bola to zemianka, ktorá v r. 1740 vlastnila väčšinu pozemkov v Zemianskych Sadoch. Na jej pomníku je socha sv. Jána Krstiteľa a možno povedať, že na tú dobu je to umelecká pamiatka. Ďalej je tu obyčajný kamenný pomník, ktorý nesie nápis: .Tu odpočíva urodzený pán Ignácius Kóner, ktorý v mládeneckom veku Krista Pána zomrel v roku 1828 3. apríla.. Pomníky sú vedľa Veľkého kríža, ktorý bol v cintoríne postavený v roku 1856.
V roku 1751-52 podľa menoslovu bolo tu 9 židovských rodín a v roku 1828-29 10 židovských rodín a do konca storočia sa počet permanentne nielen v Zemianskych Sadoch, ale aj v okolí zvyšuje. židia podľa súpisu mali všetci svoje domy ale vlastnili pozemky nižšej výmery. Zamestnávali sa obchodovaním s obilím, mäsiarstvom a krčmami. V roku 1890 bolo v obci 5 šenkov, ktoré vlastnili židia a obec mala iba 300 obyvateľov. Niektoré rodiny si tu úplne zvykli. Viedli tu aj náboženský život a zvyky. Mali svoj kostol, ktorý v r. 1943 zanikol. Bola tu aj tzv. židovská fara a mali aj svojho učiteľa. U židov bola pomerne veľká úmrtnosť. Doteraz sa tu nachádza židovský cintorín s pomerne zachovalými náhrobnými kameňmi (okolo 70) na ktorých môžeme ešte prečítať niektoré mená: Jacob Schliszler 5. apríl 1865, Marcus Weisz 31. jan. 1908, Leni Weiss 18. feb. 1918, Mario Szolo 1895, Rosalie Schlusslei 25. feb. 84. r. .ila, 1905.
Protižidovské opatrenia zákon o pozemkovej reforme postihli aj majiteľov obchodov a živností tzv. Arizačné zákony. Od 30.9.1941 bolo v Seredi zriadené pracovné a súčasne koncentračné stredisko židov, odtiaľ boli deportovaní do koncentraèných táborov. Od 1942 sa tieto tábory vyvíjali ako pracovné útvary židovských osôb ponechaných na Slovensku. Pracovné tábory sa viedli na zásade sebestačnosti. Od 13. júla 1942 v seredskom tábore pôsobila aj celoslovenská nemocnica. Vypuknutím SNP sa v Seredi prestalo v tábore pracovať. Tábor bol rozpustený a veľká časť väzňov prešla na povstalecké územie. Medzi nimi Peter Herczog, vnuk Emanuela Schwarcza st., padol vo veku 21 rokov počas SNP.
Tunajší ľudia mali porozumenie so židmi a dobre s nimi vychádzali. Zberný tábor židov bol v tabakovej sušiarni. Pomáhali im aj počas prenasledovania. Mäsiar Veiss bol skrytý 8 mesiacov v stohu slamy a tunajší obyvatelia mu poskytovali stravu a ochranu. Jeho manželka šila vo svojom dome aj po vojne, potom ho predala. Opustené židovské domy po vojne obsadili občania, ktorí nemali bytové možnosti. V roku 1944 mala obec 105 domových čísel s poètom 594 obyvateľov. Po stránke administratívnej patrila k notariátu Dvorníky, včleneného do okresu Hlohovec. Komisárom obce bol Slamka Michal, starostom obce Alaxin Jozef. žilo tu 8 živnostníkov:
Komárňanský Dominik pekár, Hrebenár Ľudovít stolár, Kotúček Jozef krajčír, Lukáš Ján Kolár, Štrbavý Martin obchodník, Ščasný Jozef hostinský, Jánošík Štefan obuvník, Kotúček Ján krajčír.